Vďaka vojnovému špiónovi dnes pijeme kávu.
Keď v roku 1683 skončili v rukách viedenského špióna zelené zrná kávy, ktoré si so sebou do bojov vzali Turci, nikto nečakal, čo sa vo Viedni z tejto suroviny vyvinie.
Porážka Turkov v historickej bitke vo Viedni v roku 1683 sa považuje za bod zlomu v dlho pretrvávajúcom konflikte medzi Svätou rímskou ríšou a Osmanskou ríšou. Tento triumf mal obrovský spoločensko-politický dopad, ale tiež pomohol k jednému dôležitému kulinárskemu pokroku – príchod kávovej kultúry do Európy.
Víťazstvo viedol Ján III. Sobieski, ktorý vstúpil do vojenských radov poľsko-litovského spoločenstva ešte pred tým, než sa stal v roku 1674 kráľom. Vďaka nemu bola hrozba Turkov pre Európu definitívne ukončená. Pokiaľ však ide o kuchyňu, bitka pri Viedni mala viacerých hrdinov. Jedným z nich bol Franciszek Kulczycki (známy tiež ako Georg Franz Kolschitzky). Tento pán zohral kľúčovú úlohu vo víťazstve.
Kulczycki a jeho socha vo Viedni.
O jeho predošlom živote sa vie len málo. Narodil sa v meste Sambor, ktoré je teraz súčasťou Ukrajiny no kedysi patrilo Poľsku. Hovorí sa, že sa zúčastnil niektorých poľských vojenských operácií a taktiež, že bol dva roky väzňom držaným Turkami. Toto väznenie by mohlo vysvetliť, ako plynule ovládal turecký jazyk a mnohé iné.
V roku 1660 žil Kulczycki vo Viedni a pracoval ako prekladateľ v jednej obchodnej spoločnosti, ktorá obchodovala s východom. Neskôr sa stal rakúskym diplomatickým kuriérom a prekladateľom.
V tej dobe trávil veľa času jednaním s Osmanskou ríšou. Osmanská ríša ovládala väčšinu juhovýchodnej Európy, severnej Afriky, západnej Ázie a chcela sa rozšíriť na západ. Kulczycki bol požiadaný, aby jej armádu špehoval.
V roku 1680 oznámil Rakúšanom, že Turci chystajú masívny vojnový útok proti Viedni. V prípade, že by bol útok úspešný, malo by to katastrofálne následky nielen pre samotnú Viedeň, ale aj pre zvyšok kresťanskej Európy.
Bitka pri Viedni
Osmani obliehali Viedeň s veľkou armádou – asi 170 000 mužov. Aj keď jej obrancovia bojovali statočne, po niekoľkých týždňoch sa ich zásoby potravín a streliva minuli. Začala sa šíriť cholera, tyfus či úplavica.
Rakúšania preto poslali Kulczyckého a jeho sluhu na nebezpečnú misiu. Mali sa prezliecť za tureckých vojakov a pomocou Kulczyckiho znalosti tureckého jazyka a ich kultúry prešli nepriateľskými líniami aby sa dostali k veliteľovi rakúskych síl.
Poskytli mu informácie o strašnom stave Viedne, ktoré získali pri prechádzaní osmanským táborom. Obaja muži sa potom vrátili do obliehaného mesta. Poskytli tiež strategické informácie o silách, ktoré obliehali mesto a oznámili, že pomoc je na ceste, čím zároveň posilnili morálku vo Viedni.
Pomoc prišla z Poľska pod vedením Jana III. Sobieskeho. Napriek tomu, že Sobieski a jeho jednotky čelili dvoj až trojnásobnej prevahe, postarali sa o poriadnu porážku osmanských Turkov v jednej z najdôležitejších bitiek v dejinách Európy.
Turci, ktorí neboli zabití alebo zajatí utiekli a zanechali za sebou obrovské množstvo majetku. Išlo o tisícky volov, tiav, vreciek zlata a obrovského množstva obilia. Informácie o Turkoch, ktoré poskytol Kulczycki zohrávali dôležitú úlohu vo víťazstve a preto mu Sobieski ponúkol na výber z vojnovej koristi.
Návrat z Viedne od Jozefa Brandta. Poľská armáda si odnáša tureckú korisť.
Kulczycki každého prekvapil tým, že si vzal len vrecia kávy. Väčšina ľudí si myslela, že ide o krmivo pre ťavy. Aj keby vedeli čo sa v skutočnosti vo vreciach nachádza, pravdepodobne by sa o to nezaujímali.
Na rozdiel od kresťanskej Európy, kde káva nebola dobre známa ani cenená jej konzumácia Turkami bola oveľa viac rozšírená. Našincami bola dokonca označovaná za „nápoj diabla“.
Kulczycki bol však s kávou veľmi dobre oboznámený a čoskoro ju začal pripravovať na jej spotrebu. Pomocou majetku, ktorý mu darovala vďačná Viedeň otvoril jednu z prvých verejných kaviarní vo Viedni s názvom : „U modrej fľaši“.
Na prevádzkovanie dostal povolenie od Leopolda I., avšak jeho činnosť bola značne obmedzovaná. Počiatky kaviarenstva teda neboli také jednoduché, ako by sme si možno mysleli. Napríklad ženy do kaviarní vôbec nesmeli, zmenilo sa to až zriadením a otvorením letných záhradiek, kam už ženám prístup zakázaný nebol. Aj ony sa tak mohli zúčastniť spoločenského kultúrneho života a ako bonus vychutnať šálku kávy. Do vnútorných priestorov kaviarní mohli ženy chodiť až od roku od roku 1840.
Od začiatku sa tu schádzali ľudia, aby sa porozprávali, prečítali noviny, zahrali šach, biliard či načerpali inšpiráciu. K tomu im mnohokrát stačila jedna šálka kávy. Často sem chodievali známi spisovatelia, aby mohli v pokoji písať. Medzi najznámejšie osobnosti patria Stefan Zweig, Thom Bernhard, Arthur Schnitzler, Hugo von Hofmannsthal či Robert Musil. Kultúrny aspekt je tu teda zrejmý. Išlo tu viac o zážitok a tento kult sa tu udržuje dodnes.
Chuť kávy bola pre väčšinu Európanov horká a kyslá, takže Kulczycki ju začal sladiť medom a cukrom. Neskôr pridal mlieko, čo bolo vtedy pre Osmanov úplne neznáme. V jeho kaviarni dokonca vzniklo prvé cappuccino, pomenované na počesť kapucína (františkánskeho mnícha), ktorý údajne obľuboval kávu so speneným mliekom.
Prvá Európska kaviareň vo Viedni „U Modrej fľaši“
Kulczycki však videl kaviareň nielen ako miesto určené na pitie kávy, ale aj ako miesto na stretnutia, kde si ľudia môžu odpočinúť a vymieňať si svoje nápady. Kulczycki rád zabával svojich zákazníkov a často ich pozdravil v tureckom oblečení.
Jeho kaviareň sa stala veľmi úspešnou a kultúra kávy sa čoskoro stala dôležitou súčasťou života vo Viedni. Keď v roku 1694 Kulczycki zomrel vo veku 54 rokov, Viedeň bola na dobrej ceste stať sa hlavným mestom kaviarní vo svete.
Od Roku 2011 je Viedeň jedným z popredných svetových kávových miest a kultúra jej kaviarní bola zaradená do zoznamu UNESCO ako „Nehmotné kultúrne dedičstvo“.
Kulczycki je dodnes považovaný za patróna viedenskej kávy a na jeho počesť bola pomenovaná ulica a postavená socha. Jeho portréty sú bežné, obyčajne má oblečené turecké šaty, drží roh a na opasku má pripevnený mešec s peniazmi.
